Maďarizácia (doslova: pomaďarčovanie) alebo zastarano maďarizmus ako špecifický historický termín je súbor opatrení, postupov a snáh vlády, ale aj ostatných inštitúcií Uhorska na pomaďarčenie nemaďarského obyvateľstva v Uhorsku od konca 18. storočia, so zvýšenou intenzitou po rakúsko-uhorskom vyrovnaní.
Pod pojem maďarizácia patrí napríklad rušenie nemaďarských škôl, zavedenie maďarčiny už do škôlok, rušenie spolkov a združení, zavádzanie vládnych pomaďarčovacích spolkov (napr. FEMKE), neuplatňovanie národnostného zákona z roku 1868, zákaz Matice slovenskej, Černovský masaker, Apponyiho školské zákony atď.

Za hlavný dôvod maďarizácie sa považuje fikcia jediného politického národa, na ktorej neochvejne lipli maďarskí politickí vodcovia najmä po rakúsko – maďarskom vyrovnaní. Počnúc rokom 1880 upadala národnostná sieť škôl a zvyšoval sa pomer občanov hlásiacich sa k maďarskej národnosti. Maďarizácia logicky dosahovala najsilnejší účinok v mestách a preto pomaďarčovaniu podliehali najmä Nemci a Židia, teda národnosti, ktoré žili zväčša v mestách. V menšej miere podliehali pomaďarčovaniu Slováci. Omnoho menšie úspechy mala maďarizácia medzi Srbmi a Rumunmi, ktorí sa odlišovali od Maďarov aj nábožensky a ich materské štáty susedili s Uhorskom, čo posilňovalo ich národné povedomie.